Ktosi kedysi povedal, že vychutnanie dobrej whisky je otázkou veku ochutnávača. Podobne ako tento nápoj vo svojej ušľachtilosti, aj ten, kto si chce už - už namočiť pery do jeho lesku, musí prejsť akýmsi tajomným a nikým nevysvetleným časom zrenia. Asi to tak je, pretože teraz po rokoch si dokážem rozliať dúšok bunkami a až teraz počujem ten jasný a iskrivý hlas. V pokoji, v pohode, držiac osviežujúco omývajúci prúd myšlienok.
Opäť mi pohľad spočinul na etikete. Dva póly, matematicky zmerateľné, ostrá hranica a žiaden priestor pre pokojné prelínanie. Keď som sa dlhšie zadíval na tie strany v opozícii, zrazu mi to prišlo, ako zrenie whisky a žiadostivých pier.
Mnohí hovoria, že oči máš buď otvorené alebo zatvorené. Nikdy nepoctili svojou pozornosťou toho, kto uzrel podstatu dychom a zrenice ukryté v hlbinách pľúc sa rozšírili úžasom. Mnohí hovoria, že ak si sa dotkol, tak sa aj dotýkaš. Nikdy sa nedotkli myšlienkou a neobjali pocitom. Vždy len vztiahli svoje dlane a vborili ich do hmoty v žiadzi dotýkať sa a vyžmýkať posledný vzdych pozvania. Mnohí hovoria, že ak si objal, zaiste aj dokonáš. Nikdy nechránili nikoho pred chladom a hmlou. Vždy nechali pud, aby pokryl pud. Mnohí hovoria, že ak raz zopneš dlane a pritlačíš ich tesne k sebe, nezostane medzi nimi nič. Nikdy nezopäli svoje dlane v nádeji, aby keď ich roztvoria, vyleteli z nich krehké krídla nesúce hrdú holubicu. Mnohí hovoria, že sú veci čierne alebo biele. Málokomu napadne, že farieb je omnoho viac. Hovoria, je život a smrť. Málokto pripustí, že aj jedno aj druhé pláva v nekonečne lásky a úžasu. Mnohí hovoria, že slnko, hviezdy a vesmír sa dajú pozorovať len teleskopom.
Všetci tí mnohí nepočkali na koniec zrenia iskry v lone voňavého dreva. V najbližšom okienku sa zakláňajú a rozlievajú svoj um.
Ohrdol som teleskop a zatvoril som oči. Obraz mesiaca v nich zostal, ten mi prinesie vôňu slnka, aby som mohol položiť končeky pocitu do jemného vírivého chvenia, ktoré predspevuje sférickému fluidu. Dlaňami prebehol slabučký závan, ľahký ako pierko. Už viem, že svet je vodopád farieb. Farieb, ktoré sa dajú dýchať. Dýchať so stále silnejúcim úžasom, keď z pary padajúcich prúdov odtieňov vykráča dievča so slnkom v taške.
Tak pomaly otváram oči, aby som ich spustil z etikety. Siahnem do police a vyberiem zväzok Stendhala. Krásny večer. Pokojný. Tichý.