Pomaly sa zdvihla celá bytosť. Vystúpala z mäkkosti špinavého blata do jasného pohľadu vzpriameného bytia. Chladivého až mrazivého. Hodváb kvapiek sa zmenil na tŕne, ktoré s napriahnutou hrozbou bodali do každého pocitu. Prvé váhavé kroky a pohľad sa uprel na mäkké blato, ktoré v pomalých pramienkoch pretekalo medzi ušpinenými prstami, ktoré možno po prvýkrát zvierali vo svojom kruhu pevnú hrudu rozhodnutia. Chrbtica zapraskala ako si človek nachádzal svoju vztýčenú pohodu. Bez toho, aby oprel svoj pohľad o pevný bod blízko či ďaleko, vybral sa svojim smerom. Mapu kreslili obrázky prstov zanechávajúc tie najprapodivnejšie výjavy, ktoré pomaly brala pod svoj závoj noc a svojim hladom ich upokojovalo zabudnutie.
Ruky doposiaľ prekrížené cez príbytok sklonu, opisovali v čírom vzduchu stále nové a nové polkruhy akoby chceli pochytať všetky kvapky tej jedinej a najdlhšej daždivej noci. Ruky a telo zapálili kríž, pochodeň, ktorú umlčal jagavý jasot stoviek hrdiel. Teraz bolo ticho. Melódia dychu nachádzala svoj rytmus v pulzoch duše vo svojom puku. Rozleteli sa tisíce dverí, svojim treskotom rozsypali črepiny miliónov vzdychov. Nezostalo nič. Len túžba. Pohľad. Myšlienka. Fantázia. Zostal celý svet. A čakal na svojho objaviteľa. So všetkými nádherami trblietavých chutí. Na svojich osadníkov, ktorí si prídu ulomiť z čerstvého bochníka sily a radosti. Naplavenej dažďom tej noci.
Kvapky dažďa nadýchali pohľad svetlom. Ruky berú do dlaní blato a jemným pozdvihnutím z neho modelujú holubice. Nežným otočením teplých dlaní napoja hľadanie.
Už nezložil telo. Nepoložil ho do mäkkého pohodlia ležiacej postavy omývanej rozmazaným jasotom čriepkov. Zostal stáť.
Narodil sa človek.