Tak som si raz, stieniac si oko pred ostrým slnkom, vylihovau pod grúňom a naraz buchlo (dvere limuzíny), blyslo (fotoaparát posledného novinára) a stál tam predo mnou. Sivá škvrna, nehybný kameň. Ako kráčal ku mne, kvety vädli. Natiahol ruku, držal v nej zvitok papiera. Bez slova mi ho podal a...zmizol...tak ako sa objavil. Prezrel som si zvitok. Bol previazaný červenou stuhou, na jej konci sa hompáľala honosná bula Úradu vlády. S bázlivým chvením som rozlomil bulu, rozvinul papier a začítal sa doň.
DESATORO (zbrusu nové vydanie)
Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal. Všetci ostatní sú len bytosťami nízkymi svojou myšlienkou či svojim pochopom. Žiaden z nich nie je hoden môjho miesta v tebe. Pozri, vidíš? Kde sú všetci tí ostatní? Dolu, nízko sa plahočia a zbierajú smeti, ktoré Ja so šarmom sebe vlastným odhadzujem. A tu som Ja. Tu, vysoko. Vidíš? Jaj, vlastne to nevidíš, ale len ti prezradím, že som vyššie ako samo slnko. Takže viac nad tým neuvažuj, hovorím Ja, že je to tak. Nemôže to byť inak.
Nevezmeš Božie meno nadarmo. Už aj tí poslední novinári pochopili, zberba posledných z posledných, že Moje Meno je hodné len a iba úst či pera chvály a ktokoľvek by inak s ním nakladal, nemôže inak ako nadarmo. A to ja, nad slnko jasnejšie nad slnkom stojaci zakazujem.
Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni. Ozaj, pamätáš na Prvé máje? Či Víťazné Februáre? To bola paráda! Moje miesto tu nad slnkom je zaiste hodné takejto oslavy. Zoradíš sa spolu so svojimi nízko sa plahočiacimi a zbožne vzhliadajúcimi súnáležencami a budeš pochodovať mne na slávu. Inak postavím sa Ja pred slnko a neuzrieš viac svetla, pretože hladné oči strácajú svoje svetlo rýchlejšie ako rastú čísla na mojich kontách.
Cti svojho otca a svoju matku. No hlavne otca, lebo to som Ja, nikým a za nikoho nezameniteľný. A trošku tej svojej úcty si ponechaj aj pre krstného otca, Elektrifikovaného Dona zrelých rozhodnutí, lebo on dláždil cestu a mnohých z vás i teba pre mňa pripravil.
Nezabiješ. Lebo každý tvoj súnáleženec znamená jedno číslo na mojom konte. Na mňa, tu vysoko, aj tak nedosiahneš. Nikdy nedosiahneš. Na to ani nepomýšľaj, lebo ťa trafím strašnou ranou svojej vôle. Hedviga to ešte skúša, uvažujem nad tým, že to raz a pre vždy ukončím. Špinavých desať prstov na mojej gloriole? Neznesiteľné...!
Nezosmilníš. Popri tom stave bytia, na ktorom už teraz húževnato pracujem, budeš rád, keď budeš mať pár špinavých kartónov. No tie ťa od zimy neuchránia a ako isto vieš, v zime to veľmi nejde. Takže sme vyriešili.
Nepokradneš. Na nás nedosiahneš. Na mňa už vôbec nie. A tvoji súnáleženci už zajtra nebudú mať vôbec nič. (-takže aj tento bod je vyriešený-) Nie, nič, to len pre seba si púšťam vzletné myšlienky...
Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. Vždy len pekne na rovinu, tak ako môj lúč osvietenia ti ovinie myseľ. Chráň sa vymaniť sa z môjho svetla. Akokoľvek budeš mimo neho uvažovať, bude to krivé a stihne ťa trest najstrašnejší zo strašných.
Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho. Svojím nekonečným fluidom zakrátko zožnem všetky túžby vás, nízkych, aby som ich rozprášil vo vzduchoprázdne, ktoré tu raz aj tak nastane, keď Ja sa poberiem ďalej. Keďže som nadčasový, urobím už teraz zajtra, aby si sa mohol vrátiť ešte dnes do dneška a byť skrze mňa uchránený pred svojimi túžbami.
Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho. --platí bod 9--, nebudem sa opakovať, Ja Neopakovateľný.
Máš inú možnosť? Hľadaj. Ak nájdeš, tou sekundou svojho bytia vztiahneš na seba všetkých desať bodov tejto zmluvy, ktorú som Ja podpísal (neboj aj v tvojom mene) a moja vôľa rozfúka zbytky toho, čo som až doposiaľ nazýval tebou...
