Už 18 rokov tu máme všetci plné ústa demokracie. Ono taká demokracia môže byť veľmi fajn záležitosť, no hádam treba zvážiť, pre koho. Ja si demokraciu predstavujem v jej podstate ako nástroj, ktorého používanie vzhľadom na vlastnú nevedomosť či neschopnosť presúvam na tých, u ktorých predpokladám, že by to mohli dokázať. Inými slovami, hľadám niekoho, kto to za mňa dokáže urobiť. Keďže tak urobil aj môj sused, rovnako tak môj kamarát, a hľa, aj môj kolega a milióny ďalších, tí, ktorých sme povolali, by nám mali predostrieť zlatú strednú cestu, po ktorej by sme boli všetci schopní kráčať.
Teoreticky to veľmi pekne znie. Lenže v praxi mi to pripadá (a myslím, že som to vymákol), že nás pekne zohnali do jedného stádočka, vybrali jedného, ktorý najviac bučal a ten má poslúžiť ako model. Nakŕmia ho niečím a ak to zvládne, tak to zvládnu aj všetci ostatní. Máme predsa demokraciu, každý môže slobodne uvažovať. Ale materiál k úvahe podsúvajú ONI. Ten materiál je navyše precízne predžutý, však človek nie je krava, nemá bachor, čepiec, knihu ani slez. Mohlo by sa stať, že táto žalúdočná nedostatočnosť by nás donútila rozmýšľať a potom by sme náhodou zmietli zo stola ten hnus, ktorý nám tak premyslene dávkujú. To nie, to ONI nemôžu dopustiť. Preto vynakladajú poslednú kvapku svojich ptyalínov na to, aby nám servírovali utešený chýmus. No a my to pekne natlačíme to bruška, uf, až sa mi chce vyvaliť sa a zdriemnuť si, taký som prežraný kultúrou.
Demokracia je aj možnosť výberu. V tomto zmysle máme na výber, či zelený chýmus, či tmavomodrý alebo aj svetložltý som videl. Modrý je tiež chutnučký, ten sa ale rýchlo míňa. Rýchlo poďte, zobnime si, kým ešte dávajú.
Ľudia, asi máme problém. Nechávame vládnuť prázdnotu. Chýmus zbavený nutričných hodnôt si nechávame ládovať do myšlienok. Zbavili sme sa politickej totality, ale zavládla nám tu totalita duchovnej prázdnoty. Tá je omnoho horšia. Ľudia za socíku vedeli pomenovať, čo je zlé, čo im vadí, čo by odstránili. Ľudia terajšej totality túto schopnosť nemajú. Dokonca sa nechávajú presvedčiť, že práve tie nechutné kúsky mediálnej hmoty sú tým pravým orechovým, na čom si oni vybudujú pevný základ svojho duchovného bytia. Ten tlak, to presviedčanie, sú prítomné už pomaly na každom kroku. Mnohokrát mi hlavou prebehnú scény s filmu Wolfganga Petersena Nekonečný príbeh, keď sa sediacemu Kameňožrútovi oči rozšírili hrôzou a zvolal: „ Óóó, Nic je tu!!!“ My sme sa tej hrôzy zbavili. A Nič nás požiera. A médiá nás ovládajú. Presne tak ako zákon totality demokracie káže...
