Možno to bol nejaký odlesk z dôb vo mne minulých, kedy som urputne rozmýšľal nad svetom a snažil sa silou-mocou urobiť niečo veľké. Niečo veľkolepé. Možno známka akejsi tradičnej výchovy našich šírok, kedy mamky stoja za svojimi deťmi a tlačia ich dopredu. Cestou, ktorou možno dieťa ani nechce ísť, ale na jej konci je studnica všeobecného uznania. Taká občerstvujúca. Pre všetkých tých okolo. Tak synku, choď, a buď niečím veľkým.
A tak mi čosi došlo. Možno jednoduchá veta. „Máš tridsaťjeden a svet nerastie v tvojich rukách." Alebo - „Myšlienkou z drevenej stoličky svet nespasíš." Alebo niečo úplne iné. Každopádne však čosi, čo pretrhlo moju úvahu nad vlastnou neschopnosťou morálne sa identifikovať s týmto svetom. A tak zatváram dvere, okná. Bolo tam vôbec niekedy to slnko, ktoré som tak kŕčovito jednostaj vyzeral? Nezapaľujem sviečky, aby som okolo seba uzákonil atmosféru mystéria samoúčelných myšlienok. Radšej hádam rozrobím oheň v krbe, nech sa všetky tie deti potešia. Nech sa môžu okolo hrať a sálavé teplo spolu s vôňou horiaceho dreva sa im vryje do hlavičiek ako to, čo robilo toto miesto ich domovom.
Človeku pribudlo pár rokov. Stále v ňom prebiehajú zásnuby dvoch obrov, neuchopiteľný Jim Morrison a jednoznačný Friedrich Nietzsche, táto komnata sa uchovala aj so svojou pompéznosťou. Nie je to však už celý človek. Nech sa aj ostatní okolo nadýchnu.
Kúpil som si foťák. Budem robiť obrázky. Tie ma možno naučia to, čo som sa sám nestihol naučiť. Z nich hádam vyčítam tvary, ktoré prerazia moju zadubenú bizarnosť. Nebudem si kresliť fantazmagórie sveta takého, ako by som ho chcel mať. Prijmem ho a odejem sa do tvarov, ktoré existujú. Nebudem robiť laického mikrochirurga radosti, odtrhnem ju zo stromu a rozdelím ju ostatným okolo seba. Ale tak, aby bolo vidieť hviezdičku v strede.