Tak si zvyčajne sadám, aby som naplnil svoje ruky prácou, aby som naplnili myseľ cieľom a vnútro pocitom vlastnej opodstatnenosti. Tak som si sadol aj vtedy, keď som pocitom prstov vyvolal predstavu duše z nekonečných nezmerných hĺbok iracionálna. Prišla. Nedovolil som jej zaklopať, stál som pri otvorených dverách a hlbokým úklonom som ju pozval do pohodlného kresla, ktoré čakalo na jej prítomnosť bez toho, aby očakávalo jej príchod.
Usadili sme sa oproti sebe, nevideli sme jeden na druhého, len rytmické klopkanie končekov prstov dávalo tušiť, že obaja sme a sme na rovnako vnútorne vlastnej hladine. Prsty vyťukávali mnohé obrazce, matrice najbizarnejších tvarov, no v každom priesečníku skutočností sa otvorilo miesto pre dve myšlienky. Nikdy som nemal nutkanie zdvihnúť oči, vybrať sa a prejsť na druhý okraj toho nekonečného stola. Sedel som na svojom mieste s pevným vedomím, že na druhom konci sedí myšlienka, ktorá svojim citlivým prstokladom premkne viac, než všetci klavírni virtuózi sveta. Nech melódia začala akýmkoľvek akordom, o chvíľku sa rozoznel súzvučný chorál dvoch hlasov.
Sedím tam doposiaľ. Sedím tam so svojím pevným vedomím, že nie zdvihnutý pohľad, ale zvuk kúskov myšlienky voľne opadávajúci z prstov a dlaní splodí tvar stále nového a nového domova, malej krabičky, ktorú si budem môcť schovať do náprsného vrecka a prechádzať s ňou čo i len kúskom dňa. Je tam. Ako pohladenie Prozreteľnosti, pred ktorou padám na kolená, no s jasnou tvárou bez zrniečok zvíreného prachu. Ďakujem. Ďakujem...
Tak opatrne plním svoju misu. Poznám tajný chodník, ktorý vedie doprostred sveta bez priepastí. Bez Tých Veľkých. Bez nálepiek. Bez obludnej sivosti. Sveta s jedným stolom a dvoma kreslami. Ďakujem...