I keď nepohnute ležal, hlava bola trýznená príbojom plameňov myšlienok, ktoré oblizovali každé jeho rozhodnutie, dokonca mnohokrát aj to, ktoré sa ešte nestačilo uhniezdiť v jeho vôli. Premýšľal nad svojou prácou, premýšľal nad svojou hodnotou, nad svojou váhou. Usiloval sa zoradiť si pred očami panteón svojich vzácností, svojich dosiahnuteľných aj nedosiahnuteľných darov sebe samému. Podvedome akoby šmátral akousi vnútornou rukou v snahe nahmatať a uchopiť oporu, z ktorej by urobil stĺp klenby svojho sveta.
Premýšľal nad ľuďmi, tými ľuďmi, ktorých denne stretával desiatky, ba stovky. Vyšší, nižší, bohatí, pre ktorých zanechával za denného svetla v prachu podstatnú časť svojho bytia, no zároveň tých, ktorí ho na oplátku udržiavali maličký krôčik pred nehodnými, kam by bol bezpochyby padol, keby bol ponechaný len svojej vôli. No väčšinou stretával ľudí, ako bol on sám, na pokraji priepasti, z ktorej sa žiadostivo cerila nesloboda. Jednoduchých ľudí, ktorí žili ako on, klaňali sa rovnakým modlám, ako on, zaspávali a prebúdzali sa s rovnakými pocitmi, ako on. Tisíckrát ho zaplavila túžba postaviť sa a odísť, ale vždy sa zastavil v tom istom bode - kým by bol, keby tu nebol? Kam by sa obrátil, keby zrazu nevládal niesť na svojich ramenách ťažobu dní? Nemohol odísť sám, malý človek uprostred pustatiny, ktorú spoločne nazvali svetom. Každým večerom, každou nocou sa v pevnej viere modlil ku svojmu vlastnému Najvyššiemu, prosil o silu. On, tak ako všetci jeho spolutrpitelia, padali na kolená pred celým radom, desiatkami zosobnených záhadných síl, ktoré ich mohli v okamihu zmiesť zo sveta, keby sa im boli znepáčili, ale rovnako tak on, ako všetci ostatní, mal svojho Najvyvolenejšieho, svojho Najvyššieho, toho, ktorého si zvolil on sám za svojho ochrancu. Dlho úporne premýšľal, ktorého si vyvolí, až napokon vpustil do svojho srdca Ochrancu bojovníkov. Toho, ktorý bol Nemilosrdný, toho, ktorý tancoval na koruhvách nesených mečmi, toho, ktorý sľuboval a priniesol trápenie, aby sľub naplnil.
Postavil sa, otvoril truhlicu, ktorá stála pri odľahlej stene a vybral z nej pevne zabalený balíček. Pomaly z neho odmotal dlhý kus ľanovej plachty a v ruke sa mu zaskvela podoba Najvyššieho, s divým krvilačným pohľadom, ale širokým objatím. Uchopil ju oboma rukami a vyšiel zo svojho príbytku.
Tej noci navštívil mnohých, každému ukázal a predstavil svojho Najvyššieho, nikomu nesľúbil milosť a hojnosť, no každému sľúbil utrpenie, krv a strádanie. A na konci toho všetkého život. Keď sa nad ránom vrátil ku svojmu domčeku, stál pred ním dav ľudí, desiatky, možno stovky. Domov ho už nepustili, pretlačili ho na začiatok toho dlhokánskeho radu. A on kráčal. Kráčal dopredu, vo zdvihnutých rukách niesol obraz Najvyššieho. Prechádzali dlhou cestou a Najvyšší bol hladný. Veľmi hladný. Zavše mu pripravovali pokrm z výkrikov protiidúcich, ktorý zapíjal krvou práve spustnutých dedín. Musel sa niesť vysoko, nezniesol totemy, ktoré čneli nad ruky, ktoré ho pevne držali. No Vodca ho niesol Najvyššie. Vždy keď sa obzrel, videl ako mnohí z jeho radu odhadzujú stranou akési balíčky. Boli to rovnaké balíčky, ako ten, ktorý on tej noci rozbalil, ale tváre v nich nepriniesli toľko jasania a nepreniesli cez takú vzdialenosť ako ten Jeho Vlastný. A navyše, Najvyššiemu sa nepáčilo, že v dave sú aj iné balíčky, iné tváre. Dav svoje tváre odhodil a pevnejšie sa zomkol okolo svojho Vodcu a Jeho Najvyššieho.
Tak dorazili k širokánskej vode. Tu nakŕmili Najvyššieho poslednými výkrikmi a postavili na Jeho pevné Miesto. Iných balíčkov už nebolo...
Zobudil sa na svojej prični. Strhol sa, keď mu do očí zasvietilo ostré slnko. Zrazu ustrnul, uvedomil si noc. Prebehla mu hlavou jediná myšlienka. Prudko vybehol zo svojho príbytku...