Nebráňte sa, neodolávajte. Ctihodný ju smutným pohľadom odmietol a ona ho svojim praskavým dychom zvečnila, ponechajúc dva fliačiky bázne na siluete.
Len v majestátnych výškach zostala koruna nedotknutá. Tí, ktorí zdvihnú pohľady, pohnú skrehnutými tvárami, uzrú zlatistý trblet, nostalgickú spomienku na vypadané listy kalendára.
Jemné kryštáliky sa prihovárajú poslednej strofe refrénu nádeje, nechávajú ju ešte chvíľku tlieť...
... aby vzápätí to objatie vytrhlo poslednú hlásku života a nezvratné hryzadlá ukrajovali kúsok za kúskom, až kým farba nestratí svoje svetlo.
Posledné materské pohladenie strácajúcich sa lúčov už nedobehlo dych. Zoschnuté zrkadlo zašlej nádhery sa pokrútilo a zrútilo do seba. Je čas podľahnúť.
Svetlo tupí svoje ostrie. Už nereže, už len kolíše. Kto nestihol zavrieť oči, nech tak rýchlo učiní, lebo hlasy už tíchnu, strácajú sa v bielych hlbinách noci.
Monotónna melódia sa vinie ponad spiacich a tichou fanfárou ohlasuje príchod. Vstupuje Kráľovná nocí. Len tíško spite, Ona postráži Morfeove cesty vo vás.