A vôbec! Prečo by ma malo niečo trápiť? (Utopická poznámka)

Pred chvíľočkou som písal čosi o mediálnom totalitarizme. Zabudol som tam pripísať, že ho pekne elegantne môžeme rozvrátiť a nastoliť vládu ľudskej prirodzenosti, teda úcty, lásky a rozmyslu (poradie atribútov vôbec nie je náhodné). Kým k tomu však dôjde, musí si každý zodpovedať minimálne hore uvedené otázky.   Ako občania sa vzdávame časti svojich slobôd a vkladáme ich do rúk štátu. S istou nádejou. Ako ľudia sa vzdávame časti svojich atribútov a vkladáme ich do rúk cirkvi (tí ortodoxnejší rúbu vyššie a vložia ich priamo do rúk Boha). Komu kedy napadlo všetky tieto atribúty pozbierať a vládnuť nimi? Prečo sa ich zbavujeme? Aby sme sa zbavili zodpovednosti za seba samých?   Na to, aby človek dokázal zodpovedne pôsobiť na svoje okolie, musí najprv zodpovedne vziať do hrsti samého seba. To však nejde bez nutnej dávky egoizmu. Veď ako darujem, keď sám nemám? Teda počiatky by mali byť egoistické, každý by mal venovať najväčšiu pozornosť svojmu duchovnému obydliu. A keď bude pekne vybielené, upratané, kvietky v záhradke vysadené, vtedy môže otvárať brány, dvere a okná. Pozývať okoloidúcich. Nie na výstavu. Na debatu. Debatu nie o tom, čo je zlé, ale o tom, čo dobré, originálne a produktívne by bolo možné urobiť. Nie preto, aby sme zachránili svet, ale preto, aby sme naplnili medzery v nás, aby sme vyjadrili seba. Svet je predsa obývaný okrem iného aj ľuďmi. Bolo by teda fajn, keby ten svet aj vyzeral, ako obývaný ľuďmi. A aby to tí ľudia cítili. Teda opäť sme pri egoizme.   Takýto oltár egoizmu na sviatosť jeho oslavy a šírenia by si asi mal postaviť každý, kto sa hrdí titulom človek. Niet na svete vyššieho titulu a ten titul si žiada aj svoje obete. Človek nadobúda a vzápätí daruje. A darovaním opäť nadobúda, aby mohol darovať. Ak sa dostaneme do takéhoto kolobehu, nebude sila, ktorá by nás z neho vytrhla. A svet začne vyzerať ako miesto, kde žijú ľudia. A tých ľudí nebude vôbec nič trápiť...